Opúšťame Voxhóla, či Voxhól nás?

     Jarné prázdniny sa prehupli do svojej polovice a my so ženou ťažko rozmýšľame, ako spríjemniť deťom ich zvyšok. Najprv sme uvažovali nad predĺženým víkendom v nejakom aquaparku, ale keďže zima nie je, všetci dovolenkári sú nahrnutí po kúpaliskách. Zrovna lákavé komentáre od kúpajúcich v posledné dni nemali. Preto sme sa rozhodli len pre jednodňové "skoky". V Brne som našiel relatívne nové vedecko-zábavné centrum Vida. Prvý deň teda pôjdeme za pokusmi a druhý sa hodíme dakde do teplej vody. Do Brna je najkratšia trasa cez Uherské Hradište, preto volím starého Voxhóla, nech sa poriadne prevetrá. A veru sa prevetral. Z domu vyrážame pred deviatou hodinou. Prekročíme hranice v Strání a supíme pomaly do kopca. Schádzajúc dolu ku Slavkovu zisťujem, že mi nefunguje kúrenie. Vonkajšia teplota je tak +3°C. Otáčam gombíkom a myslím si, že je zaseknutá klapka. Problém je však oveľa horší, čo ani netuším. Spola zmrznutí prejdeme za Slavkovom u Brna na diaľnicu a pokračujeme do centra Brna. Po rokoch má Sopel možnosť ísť viac ako 90km/h. Na Opuštěnej ulici sa Voxhól opúšťa a vysvieti červenú kontrolku "Vysoká teplota chlad. kvapaliny". Posádke hlásim, že máme po výlete a hľadám miesto, kde zísť z rušnej ulice. Sústredím sa na to, aby som ho čo najskôr odstavil. Hrozí prehriatie a zadretie motora. Hneď sa mi naskytne možnosť zabočiť doprava na Úhelnú. Pri nej je bazár ESA. Sopel už sám vie, kam patrí. Vojdem do bazáru, okamžite pri plote zastavím a vypnem motor. Spod kapoty sa valí dym jak v klipe Mariky Gombitovej. Žena kričí: "My horíme! Otvor to!" Vybehnem von a hovorím: "Nemám hasičák" Potom si spomeniem: "Mám!" Idem do kufra vyloviť hasiaci prístroj. Váham, lebo otvorením kapoty len pridám kyslík plameňom. Prst na poistke a otvorím kapotu. Našťastie nehoríme. To sa len zvyšok chladiacej kvapaliny vylial na rozpálený motor. Hasičákom by som odpísal auto úplne. Čo teraz? Obzerám sa, kde je predajňa bazáru. Idem sa spýtať na nejaký kontakt na servis. Predavač mi poskytne číslo na autorizovaný Opel servis Carling asi 6km od bazáru. Volám, ale nikto nedvíha. Vraciam sa s5 do predajne. Sedí v ňom iný predajca a vysvetľujem mu, čo sa mi stalo a ako mi môže pomôcť. V miernom strese chrlím informácie a týpek hľadím na mňa ako keby som mu ponúkal Vlhovej dres. Navyše mu nejde sieť. Skúšam volať do Carling a hurá, dvihne mi to nejaká pani. Opisujem, čo sa mi stalo. Vezmú ma, no odvoz si musím zaistiť sám. Vraj sa dá využiť povinná poistka. To som nevedel a pre istotu sa pýtam predajcu. Vraj poisťovne službu normálne ponúkajú. Preto sa vraciam do auta a z priečinka vyťahujem bielu kartu. Sediac v aute, kde aspoň nefúka, volám. Po chvíli sa ozve operátorka. Idem von a hovorím jej, čo sa mi stalo. Mám zajedaný i servis. Mal by som sa vojsť do 250Eur rozpočtu poistky. Končí so slovami: "Do hodiny přijede odtahový vuz". Baby posielam do blízkej Vaňkovky na kávu a ja čakám v aute na odťahovú službu. Za vyše pol hodiny príde akési auto s hrdzavým hákom a ide do bazára. Vzápätí volá šofér, ale našťastie nie tejto pojazdnej šibenice. Som s ním na dráte a navigujem ho. Chvíľu mu trvá, kým ma nájde. Zatiaľ, čo cúva ku mne, naskrutkujem do predného nárazníka oko s ľavým závitom. Z auta vystúpi postarší, šedivý pánko s náušnicou v uchu. Dá mi pokyny, ako bude prebiehať nakládka a sadám do auta. Uvoľním brzdu, zaradím neutrál a autom šklbne. Ťažko sa mi krúti volantom bez posilňovača. Krútim až príliš a vyrovnávam aj s jeho pomocou. Auto si poistí hákom pripnutým o koleso. Puklica skončí na zadných sedadlách. Sadneme do auta a podám mu rodný list auta. Vypisuje z neho čosi ani netuším prečo. Po 5 min. sa konečne pohneme z bazáru. Ideme na výpadovku do servisu. Týpek stihne aj telefonovať s kámošom, ktorý si ho na ceste všimol. Zaparkuje pred vchodom a vybehnem sa dnu ohlásiť. Dievčina o mne nevie, technici auto nechcú. Naveľa sa idem zaregistrovať ako nový zákazník. Chlapík z odťahovky medzitým zloží auto na zem. Zavolá ma a zatlačí ma na voľnú plochu parkoviska. Poďakujem a odchádza. Prípadu sa ujme technik s bujarou hrivou a auto berie do servisu. Motor tento malý presun vydrží, ale od bazáru sem by som tých 6km bez poškodenia motora asi neprešiel. Sadol som si do zákazníckeho kútika a listoval v katalógoch a časopisoch. Ujedal som zo slaných tyčiniek. Čaj som odmietol. Baby sa medzitým presunuli električkou do Vida centra. Ja vyše hodiny čakám. Technici majú školenie, je aj čas obeda. Vybehne mladé ucho a začujem, ako sa pýta na typ kvapaliny do starého Sopla: "Zelená, modrá nebo rúžová?" Prídem k technikom a poviem: "Ak myslíte ten starý Opel, tak tam je ružová kvapalina, silikónová". Bingo! "No a máš to vyřešený", povie technik mladému mechanikovi. Zase si sadnem a s trochou nervozity čakám na verdikt. Po chvíli príde technik a povie mi, že praskla hadička vedúca z radiátora do nádržky. Originál náhradný diel nemajú ani na sklade v Bratislave. Možno v Nemecku. Urgovať však objednávku môže až po 4 pracovných dňoch. Nerozumiem, prečo po toľkých dňoch a čo je "urgovať". Hadičku sme teda objednali. Taká prkotina. Technik ma odporučil na trolejbus č.33, ktorý štartuje z Mikulčickej ulice. Tak som sa rozlúčil a pomedzi garáže došiel na zastávku. Volám žene, že domov pôjdeme vlakom. Tatovi, ktorého mám viesť budúci týždeň doktorovi, som sa nedovolal. Kúpil som si hodinový lístok, aby som sa doviezol až na výstavisko, kde je náučné centrum. Trolej ma vzal až na konečnú, čo je na hlavnej stanici. Ponoril som sa do podchodu, v ktorom fúkalo. Akú takú orientáciu poskytujú info tabule a bezdomovci. Na svetlo božie som vystúpil na peróne pre eliny 12 a 8. 12 šla do nejakého technického parku, ale to nebol môj cieľ. Opýtal som sa dievčaťa stojaceho na zastávke, ako sa dostanem k veľtrhom. Odkázala ma na vedľajší perón a elinu č.1. Aké jednoduché. Odviezol som sa potom na zastávku Výstaviště, zbehol dolu a prešiel tých 500m k bývalému pavilónu D, kde je teraz interaktívne centrum. Už vchod pôsobí futuristickým dojmom. Pri ňom je búdka s plastovými figúrkami mini orchestra ako ukážka akustiky koncertnej sály. Vojdem dovnútra, kúpim si lístok za 250 kačenek, v šatni odložím bundu a vstúpim cez turniket do priestrannej haly. Rýchlo areál preletím, lebo hľadám rodinku. Dovolal som sa aj tatovi a oznamujem "jóbovku". Tak som ho "potešil", že mi hneď položil. Baby sú až na konci pri veľkom projekčnom mikroskope. Pripojím sa k nim a na ďalšej stanici skúšame farebné výboje. No väčšina prvkov ako sodík sú už vypálené, drôtiky sa preto dvíhajú naprázdno. Viacero exponátov je poničených, či spola nefunkčných. Je to škoda. Pritom som videl pobehovať personál v modrých tričkách. Na hornom poschodí je výstava Brain (Mozog). Veľa zaujímavostí sa dozvieme o fungovaní nášho vnútorného počítača. Baby sa potom utiahnu do kútika. Chytá ich hlad, no dajú mi šancu si prejsť vedecký park. Niektoré exponáty sú vskutku zaujímavé. Pokúsil som sa napr. pumpovať červenú tekutinu, čoby svalovina srdca. Za minútu som načerpal asi polovicu. Okrem arytmie, zlyháva mi srdce. Alebo som spustil tornádo, či ponáral model ponorky. Je tam skrátka s čím sa hrať. S dievčatami napokon vojdem ešte do obrieho rotujúceho valca. Otáča sa 7200x rýchlejšie ako Zem. Úlohou je trafiť gumovú loptu do terča. Vplyvom odstredivej sily je to takmer nemožné. Ide o zábavu. Valec bola posledná atrakcia a vrátili sme sa do mesta. Hneď oproti stanici je KFC, takže voľba bola jasná. Okusujúc hranolčeky som kúpil lístky na vlak. Vyberáme pomalšiu variantu s viacerými prestupmi. Trasa je kratšia, budeme o hodinu skôr doma ako cez Bratislavu. Výhodou je, že nie je nikde "vata". KFC nemá bohvieako veľké porcie, hlad som síce zažehnal, ale nie na dlho. Do vlaku sme si kúpili na stanici v Billa sladké pečivo. Miesto pre štyroch vo vlaku nenájdeme, preto stojím nad dievčatami, kým nevystúpi v Bučoviciach babka. Zvyšok cesty už sedíme spolu. Na navigácii sledujem polohu vlaku. Vo Veselí nad Moravou prestupujeme do Alisóna (M842) a za 20min. o5 presadáme do Šukafonu Slovenských železníc. Posledný prestup je v meste. Po vyše dvanástich hodinách sme konečne doma. Našlo sa dosť mudrlantov a posmievačikov, no vravíme si, že cez to všetko sme mali ešte šťastie, že sa porucha objavila v meste a v pracovný deň. Pár dní predtým sme boli s bicyklami v Horných Orešanoch. Kolegovi P. sa stalo na Nissane presne to isté dakde uprostred Oravy. Šiel potom 3km do najbližšej dediny a po domoch zháňal automechanika. Jedného našiel, ktorý mu hadičku vymenil za 20Eur. 

    Po týždni mi volá technik, že auto je hotové. Nenašli originál hadičku, ale niečo z radiátora natiahli. Mňa medzitým napadlo omotať prasknutú hadičku lepiacou páskou, kúpiť 5l chladiacej zmesi a doklepkať sa domov. Mohol by som však odpísať motor. Každopádne môžem si prísť po auto. V sobotu o5 všetci vstávame skoro, i keď dievčatá neradi, a v opačnom garde sa dopravíme do Brna. Lístok vychádza lacnejšie o15Eur (deti majú u nás vlak zdarma. Lacnejšie je tiež kupovať si po hranice). Baby idú do Starbracks na kávu, ja trolejom do servisu. Zrovna príde prehánka a vyťahujem dáždnik. Tentoraz nejdem na konečnú, ale kúpim si len 15min. lístok. Spoj sa totiž motá len v okolí servisu a tých 700m prejdem aj peši. Technik sa žartom tvári, že nevie o nijakom Opli. Ja mu vravím, že za 500Eur, si môže auto v obchode kľudne nechať. Jednako vypýta odo mňa takmer 115Eur a po zaplatení kartou mi odovzdá kľúčiky. Na parkovisku hľadáme Voxhóla. Odpočíva učupený medzi SUV. Nahodím puklicu, otvorím kapotu a vidím, že chladiacej zmesi je len do polovice. Tak snáď už netečie. Idem do Vaňkovky pohľadať baby. Parkovisko na streche je plné. Krúžim ako vrany nad naším barákom. Skončím tak, že zapadnem do akéhosi tmavého kúta, odkiaľ sa neviem dostať. Po malých krokoch sa otáčam. Pritom urobím jamku do zadného nárazníka, keď pobozkám betónový kužeľ. Tak som po 2 rokoch pokrstil aj nový nástrek. Auto odstavím na parkovisku 2 pri výťahu. Zídem dolu pešo, baby nevidím v kaviarni. Už nakupujú v HM. Čakám, kým si vyskúšajú handry a vypadneme z nákupného centra. Cez stanicu kráčame do starého mesta. Okrem kávy sme babám sľúbili pozrieť kostnicu. Nie je veľká a pôsobí dosť skľučujúcim dojmom. Koľko osudov sa skrýva za každou lebkou? Zábavnejšia je návšteva labyrintu pod Zelním trhem. Treba sa však dopredu objednať, pretože prehliadky sú komentované. Sprievodca kvákal typicky moravským nárečím, ale čo bolo najzvláštnejšie menil intonáciu hlasu. Od tichého po krik. Druhým sprievodcom bola vypelichaná krysa Amálka. Pomenovaná podľa poslednej grófky. Podzemie je skôr atrakcia ako realita stredoveku. Niečím treba ľudí prilákať. V stredovekom podzemí nebola mučiareň ani alchymistická dielňa. Do neveľkej klietky bláznov vraj vojde aj 8 dospelých. Nikto viac, okrem mojich troch dievčat, nemal odvahu sa do nej nasúkať. Na neskorý obed sme pre zmenu šli do Mac Donald´s. Ešte sme sa zastavili v Ázijskom obchode a nakúpili pálivé všeličo. Cestu domov nám väčšinu času spríjemňovala nádherná farebná dúha. Keby len jedna! O5 po vyše 12h nás konečne víta morča. Voxhólu už neveľmi verím a neopustí hranice tejto džamáhiríje.

Lysec

 

Heslo: Strmá cesta na Lysec, čo máš v batohu si všetko zec.

Názov výpravy: Chorizo trek

 

    Naša prvá tohtoročná turistika viedla do Veľkej Fatry pre mňa doposiaľ neznámy kopček Lysec. Drahá ho kdesi vyšťuchala na fasabukovej grupe. Je k nemu pomerne dobrý a krátky prístup z Jasenskej doliny. No tým pádom šialene strmý. Počasie nebolo ideálne, ale ani najhoršie. Dúfal som, že sa nejaké výhľady naskytnú spod nízkych mrakov. 

    Ráno vstávam pred siedmou a po raňajkách idem kúpiť rožky na cestu. Medzitým vstanú baby. Staršia je na chate, mladšiu vyklopíme u svokry. Svokor nás už od šiestej čaká pred dverami. Údajne. S drahou vhupneme na diaľnicu a ťahám sto štyridsiatkou do Žiliny. Mraky nad Fatrou nedávajú zrovna šancu na nejaké panoramatické kochanie sa. Prebúdzajúcim sa mestom prefrčím po deviatej hodine a schádzam k meandru Váhu pod Strečnom. Zrušenie dvoch jazdných pruhov zdá sa prispelo k plynulejšej premávke. Ale ešte sme nešli tadeto v špičke. Pokračujem cez Vrútky a kúsok za Martinom odbočujem v Košťanoch doľava k Jasenskej doline. Sledujúc torzo martinských strojárni sa zamýšľame, prečo závod produkujúci tretinu objemu strojárskej výroby u nás kľakol rýchlo na kolená. Koniec výroby tankov bol rýchlejší ako konverzia na traktory. V areáli zostali doslova len garážové firmy. A geto Bambusky. Za Belou-Dulice sa otáčam Pod skalkou, pretože som vbehol omylom do Slavkovskej doliny. Tabuľa ukazuje doľava, nie rovno. V Jasenskej je už na ceste poľadovica. Pred lyžiarskym strediskom na ceste prestáva sranda a asfalt vystriedal hrubý ľad z nespočetných riav valiacich sa po ceste. Trocha sa zakývame na zľadovatených koľajach a žena sa prežehná. Spomalím a s jej zopnutými rukami a tichým "mollením" sa posúvame na parkovisko k chate Lysec. Vlek bol funkčný možno tak za prezidenta Gašparoviča, dnes veľké parkovisko zíva prázdnotou. 

 

 

Za nami príde ešte jeden týpek z Galanty. Rýchlo sa obuje a vyrazí dolinou po modro značenom chodníku. My sa tiež pomaly prezúvame. Je pol jedenástej. Ja si zapnem ešte návleky, žena si zavesí na krk píšťalku. Proti mackom. Čo však zakrátko potrebujeme sú hroty. Len čo vyrazíme na svah, na ktorého vrchole sa napojíme na žltú značku, šmýkame sa dole. Už aj nasadzujeme nešmeky. Ja mám však problém zaistiť si turistickú paličku v požadovanej výške. Na poslednej turistike z Portáša dostala zabrať, teraz sa naštvala a nechala ma v štichu. No nič, pripnem ju o batoh a cestou sa spolieham len na jednu. Zhora sa valia nejakí chlapi a upozorňujú na zľadovatený svah. Hroty na topánkach nám však dávajú potrebnú istotu a supíme hore po zjazdovke. Zhora stekajú potôčiky vody a tie tvoria klzisko na svahu. Konečne sme hore na Medzijarkoch a na miernom stúpaní sa trocha vydýchame. Ďalšie začína za lúkou Pod Prietrž. Dostávame sa do polovice, kde začína masív Lysca. Turistický chodník pokračuje traverzom popod hrebeň, ale neznačená cesta vedie aj rovno na hrebeň Ježová. Uvoľnil sa mi drôtik držiaci predok hrotov pokope. Nie je to chyba, ktorá by bi neumožňovala pokračovať, ale na pník zdvihnem nohu a skrehnutými rukami neposlušný drôtik nasadím. Mal som nakrivo nasadené nešmeky. Ideme po žltej a pribúda snehu. Na hrebeň nejdeme cez les značeným chodníkom, ale si zájdeme kúsok až na koniec vrstevnice. Prudko potom šliapeme hore na Ježovú. Za námahu sa odkrývajú výhľady na kopce Fiškálová, či Hradište, či pod nimi sa rozprestierajúcu Turčiansku kotlinu. Tlstá je ukrytá v mraku.  Na žltú značku narazíme až na vrchole hrebeňa. Nie sme však ešte na vrchole kopca. Lysec si pripravil ešte pár výživných stupákov. Asi v polovici je útulňa Halmešová. 

 

Skrytá pod snehovou dunou, opustená. Ale nejaké stopy vôkol búdy sú, takže možno v nej niekto prebýval. Lysec neleží na hlavnom hrebeni, takže "vybúkovaná" ako Borišovka na rok nebude. Na južnej strane sú naviate aj vyše metrové duny. Tesne pred vrcholom po jednej takej kráčame. Vrchol je, ako bolo vidno zdola, v mraku. Výhľady žiadne. Ledva vidíme prichádzajúcich zdola. Partia ide za nami takmer od začiatku. „ Načo som sa sem trepal, keď tu nie je ani wifina“, privíta nás borec. Stretáme aj týpka z parkoviska. Ide opačným smerom ako my. Čakal chvíľu na slnko, ktoré sa malo usmiať okolo obeda, ale bol malo trpezlivý. Pobral sa preč, ale stačilo pri hríbiku mrznúť o 10min. viac a usmialo by sa na neho slniečko. Ako na nás. Od nejakej baby som len počul „Wov“. Drahá ani rožok s chorizom nedojedla a strčila mi ho do ruky, len aby vystihla 5min. okno slnečných lúčov a porobila zábery. Ako len hriali. Odkryli na chvíľu bielu perinu zahaľujúcu kopce na vôkol. Ďalšia baba sa vrátila hore, potom, čo dali Lyscu zbohom. 

 

Čo však bolo prekvapivé, bol veterný kľud. Na kopci fúka 360 dní v roku a zrovna dnes sa čerti neženili. Na druhú stranu, možno bezvetrie bolo príčinou, že boli nízko mraky. Vietor vo väčších výškach ich tlačil dole. Naobliekali sme sa do silne veterných podmienok, ale okrem mrakov sa nehýbalo nič. Modré nebo bolo naozaj toľko, že ani rožok nedoješ a o5 sa Fatra ponorila do ponurej šedi. Po dúšku čaju sme si dali rukavice (už ma boleli premrznuté prsty) a pustili sa modro značeným chodníkom dolu. Cesta je prakticky stále prudká. Ide lesom, ale ponúka krásnu zimnú rozprávku až po Grúň. Za ním je len kamenistý chodník, odopíname si hroty a snímame rukavice. Ich škriabavý zvuk je nepríjemný. Prudké klesanie nemá konca. Jasenská dolina sa zdá byť na dotyk, ale dobrých 500m stále klesáme až ku sútoku Lyseckého potoka s Vôdkami. Vodstvo je pomerne roztatárené a hľadáme prechod. Nejako sa prebrodíme podľa stôp a prechodom lávky sa ocitáme v doline. 

 

Pofotíme zopár ľadových skulptúr vyčarovaných prírodou a prejdeme tých pár metrov k autu. Týpek je už tiež dolu a sediac v aute tlačí niečo do seba. Z chaty Lysec sa plazí nejaký dym, ale vyzerá roky nedokončená. Cestou s5 stojíme v Žiline a kupujem si nové paličky McKinley Hiking III.

 

Osnica v zadku

 

 

   Krásnu zimnú rozprávku sme zažili v našom obľúbenom pohorí Malá Fatra. Rozhodli sme sa tak narýchlo v slnečnú sobotu. V piatok bola ešte v hre chata pod Chlebom, ale drahej sa vyše tisíc metrov stúpať nechcelo. V sobotné ráno sme sa preto rozhodli pre miernu variantu na Osnicu. Do Štefanovej sme dorazili po desiatej hodine a veru veľa parkovacích miest nezostávalo. Z našou malou Jarisou sa však pichneme prakticky kdekoľvek. Uzimená dievčina nás obrala o 3Eur a mohli sme vyraziť. Vidíme stúpať aj skialpinstov. Hroty nasadzujeme prakticky hneď za chatou Pod lampášom. 

 

Ideme však neznačenou lesnou cestou. Na lúke sa preto prebrodíme 100m k zeleno značenému chodníku. Od Šlahorky pribúda snehu a šľahnutí pokračujú hore. Otvárajú sa výhľady do Vrátnej doliny a na priľahlé kopce Sokolie a Príslop. Dub vystriedajú smreky a začína sa krásna zimná rozprávka. Otvára sa výhľad na ikonický Rozsutec a viem, že sme blízko sedla. Do Medziholia je dnes komunitný výstup otužilcov a prichádza partia v tričkách. Rozsutec sa neodvažujeme bez mačiek. Hoci vyzerá, že ľudia idú naň pomaly aj v teniskách. Problematický úsek je len v skalách, asi v polovici výstupu. Potom sa ide už po snehu. Ľudia idú v mačkách is cepínmi. V Medziholí si dáme sladkú Milu a rozhodujeme sa, kde ďalej. Mňa láka 1600m vysoký Stoh. 

 

I vykročíme k nemu, ale drahá ma zabrzdí a predsa sa len stočíme k severu na Osnicu. Po chvíli sme v ďalšom sedle Pod Rozsutcom. Bez zastávky šliapeme hore sypkým snehom. Až na hrebeni je zľadovatená pokrývka a kráča sa lepšie. Fúka však silný juhozápadný vietor. 

 

Otvárajú sa impozantné výhľady najprv na Stoh vedľa, pred nami vystupujú Nízke Tatry, kde prebieha zrovna svetový pohár. Už bez našej Petry Vlhovej. Čím ideme vyššie, pred nami sa objavuje Kubínska hoľa, za ňou biely vršok Babej hory. Trocha v mrakoch sú Vysoké Tatry, ale Kriváň je ľahko rozpoznateľný. České Beskydy sú v mrakoch. Neskôr sa dozvieme, že i na Lysej hore bolo slnko. Otočím sa vpravo na osamelo trčiaci Choč. Nielenže má bradavicu, ale on sám je bradavica vyrastajúca z čela Oravskej vrchoviny a Liptovskej kotliny. Na juhu zavadzia Stoh, ale je vidieť čiastočne hrebeň krivánskej Malej Fatry. Jeden borec schádza strmým zrázom dolu po telefón. Pri jedličke ho nájde. 

 

Zídeme kúsok poniže, kde je lepšia vyhliadka na sever. Za Lysicou sú vidieť činžiaky Dolného Kubína. Zopár ľudí pokračuje dolu svahom do Párnice. Chodník je dosť strmý. My však schádzame rovnakou cestou. V sedle sa zdá, že nefúka, preto rozložíme tábor. Ale vietor dočiahne chladné prsty i sem. Preto len hodíme do seba žemle a bez prestávky kráčame až do Štefanovej. Oproti kráčajú dvaja borci, zjavne chystajúci sa bivakovať. Stretáme však aj ďalších lovcov západov slnka. Hore dosť fúka a neviem si predstaviť schádzať po tme dolu. Tobôž bivakovať. Možno tak pred 30 rokmi.

 

Cyklohaluzice III (2023)

     V jedno septembrové popoludnie, po robote, som si odbehol na blízke hradisko Kostolec-Ducové. Ku hradisku sú v Ducovom dva krátke "strmáky" hore na vápencový ostroh. Za smerovou tabuľou je štrková cesta erodovaná vodou. Zosadol som preto z bicykla. V krásnom zapadajúcom slnku som si vychutnal mystiku tohto starodávneho miesta.

Severné opevnenie hradiska.

    Veľkomoravské hradisko bolo predchodcom stredovekých hradov. Žilo v ňom len okolo 60-70 ozbrojených duší, ktoré dohliadali nad pašerákmi od Váhu. Opustili ho až po postavení tematínského hradu.

 

Základy rotundy, ktorá je súputníčka Dražovského kostolíka, či Mikulčíc na Morave.

Farby babieho leta pri pohľade z hradiska.

    V ďalšiu jesennú sobotu som sa vybral preskúmať Drahovské jazerá. Už sme pri nich raz boli na bicykloch celá rodina, ale sme akosi kufrovali viac po poliach ako pri brehu jazier. Tak, že nájdem nejakú peknú okružnú jazdu. No blúdenie som si zopakoval o5.

Nie sú veľmi na kúpanie. I keď sa to nezdá, voda je plná rias a bahna.

 

    Najprv som skončil kdesi pri Váhu a vracal sa s5. Mrkol som do mapy a hľadal cestu popri štrkovisku. Mapa je jedna vec, ale realita kruto odlišná. Bicykel som musel prenášať cez popadané kmene stromov. Skončil som v nejakej vyschnutej zátoke odkiaľ neviedla cesta von. Po rekognoskácii terénu som odhadol, kade bude asi najlepšie sa predrať von. Cez kríky som si potom kliesnil cestu aj s Trekom. O5 aj cez spadnuté kmene stromov, pokým som sa neocitol na čistinke medzi rybármi. 

Niekde v týchto miestach chodník končí.

    Posledný dlhší (70km) výlet v roku 23 na bicykli, už v chladnom vetre som šiel pred Dušičkami len tak na slepo. Najprv po cyklochodníku po križovatku Melčice-Lieskové. Jesenné slniečko som tiahol za sebou a mraky ustupovali. Zahol som doľava na Melčice. Keďže dva obecné kaštiele sa fotiť veľmi nedajú (jeden patrí rehoľným sestrám a druhý škole) som sa rozhodol potiahnuť do Adamovských Kochanoviec. 

Zvláštnosťou neskorobarokového kaštieľa je jeho stred pretŕčajúci nad ostatnou časťou budovy.

    Netušiac, že tamojší kaštieľ je vlastne blázninec. Budova slúži rôznym šľachteným spôsobom už vyše sto rokov.  Prešiel som sa po krásnom parku hýriacom pestrou paletou jesenných farieb. Na druhom konci je brána zavretá, preto sa vraciam s5. Až teraz si všimnem tabule "dom pre mentálne postihnutú mládež". Jedna dievčina pri vchode ma pozdraví: "Ahoj!" Odzdravím ju rovnako.

V anglickom parku miestni (nie chovanci ústavu) pravidelne cvičia jogu.

    Idem s5 na Melčice, ale pokračujem rovno na Ivanovce. Vyzerá, že od obce sa nedostanem k Ivanovskej skale, preto šliapem do kopca ďalej do Štvrtku. Žlto označená cyklotrasa ma vedie do kopca smerom na Haluzice. Cesta je spočiatku poľná, pred obcou asfaltová. Bicykel tlačím do kopca.

Pohľad na Bošácku dolinu a kopanice.

    Cesta k rozhľadni je aj priamo hore, ale s bicyklom by som to nevyšiel. Ani obuv na prudký kopec nemám. Obchádzam ju teda zo severozápadnej strany po zeleno označenom chodníku. Fučiac vytlačím kolimahu na 340m vysoký kopec Hájnica. Zopár kvázi turistov (autom sa vyvezú do Haluzíc a prejdú sa 500m k rozhľadni) sa vyhrieva na slniečku.

Z rozhľadne Hájnica je panoramatický výhľad na Veľkú Javorinu, či Považský Inovec.

    Dolu k ruinám kostolíka by som rád šiel priamym chodníkom, Po pár metroch zisťujem, že je taký prudký, že s bicyklom nezídem strmým klesaním dolu. Vraciam sa teda po trávnatom kopci. Pri cintoríne sa pýtam babky na cestu a odkazuje ma vrátiť sa s5 do obce. Pôvodne som si myslel, že aspoň po úbočí to pôjde. Vraciam sa teda k rampe a za ňou prejdem tých pár metrov. Prichádzajú dvaja na koni. Baba hovorí: "Ty si ešte neprišiel o zuby. Čo sa tak valíš!" Myslel som si, že to hovorí mne, lebo som z Hájnice sa naozaj valil sediac na Treku. "To hovoríte mne?", obrátil som sa ku nej. "S vami sa nebavím", odvrkla. Takže sa asi rozprávala so svojím štvornohým nosičom. 

Románsky kostolík odoláva počasiu a turistom od r.1240.

    Do západu slnka zostávala asi hodina, preto sa dlho nekochám pútnym miestom a cez Trenčianske Bohuslavice sa napojím na cyklotrasu. Domov dôjdem už za tmy. Na druhý deň sa posunul čas, slnko zapadlo o piatej, zazvonil zvonec, zatvorili Sĺňavský okruh a nastal koniec cyklovýletom. Jazdím už iba kondične.

 

Rok 2023

 

Počas svojho nepatrne krátkeho pobytu na tejto miniatúrnej planéte sa pechoríme, krútime sem a tam, a potom o nás viac nepočuť. Ešteže máme internet a tieto zápisky v ňom zostanú:

1.1   – je +10°C a krásne, takmer jarné počasie. Na obed prišli koledníci-svokrovci a posplietali čosi ako: „Vinšujeme Vám nový rok, aby vám odpadol z pece bok a z povaly deska, aby vás po hlave treskla“. A poobede točím prvých 25km z vyše 4700km tohto roka,

Na Treku v každom počasí.

5.1.- kupujeme nové turistické topánky Salewy až v Považskej Bystrici,

9.1. – prestala mi platiť čipová karta železníc. Vraj skapala. Okrem nefunkčnej karty, ma prekvapili železnice aj tým, že dnes bol jediný deň v roku 23, kedy ranný vlak šiel načas,

13.1. – stále môžeme robiť z domu. Ja zarezávam v kancli, ale väčšina ľudí sa tvári, že robí z domu,

14.1. – prvá turistika tohto roka na vrch Žibrid a zbyňovský budzogáň,

16.1. – s deťmi rozbiehame projekt „rovné hrable“ a sedím dnes u čeľustného ortopéda. Stará Mudr. je možno odborníčka na zubné kosti, ale organizačne ambulanciu nezvláda. Ešteže má šikovnú sestričku,

18.1. – už teraz sa objednávam na preventívnu prehliadku v polovici júna. Ústnu hygienu mám až v auguste,

21.1. – prvý sneh (5cm) v našich končinách,

23.1. – keby som mal Arabelin čarovný prsteň, prial by som si iba jedno: Nech sa nakradnuté vráti. By ste sa čudovali ako Ledecká v cieli koľko domov by sa presťahovalo,

26.1. – minister dopravy prišiel s teóriou, prečo vlaky meškajú: môžu za to výhybky. Riešenie je teda jednoduché. Nechať ich v jednej polohe. Síce by sa vlaky pozrážali, ale šli by presne,

31.1. – staršia má odnímateľný strojček na zuby. 110Eur preplatila poisťovňa. Mladšiu ju nasleduje o dva mesiace neskôr,

1.2. – najväčšie zdražovanie za posledné roky. Holička šla hore o 25%, pečivo o ďalších 25%, káva o 30%, rovnako lieky, benzín varíruje od 1,50 po 1,60 po celý rok atď. Jedine železnice si držia cenu. No a švagrinú zaujíma koľko stojí lego kocka,

11.2. – staršia dcérka oslávi 15. narodeniny na lyžiarskom. Spolu sme si vybavili nové občanky. Tak už je zodpovedná,

14.2. – Valentína oslavujeme skutočne vo veľkom a sladkom štýle. Tortičky boli v skutočnosti 20cm torty. 4 krabice aj s kyticou ruží som niesol cez celé mesto. Jednu tortu sme darovali a 3 zvyšnými sme sa dlábali týždeň,

16.2. – v kantíne opravovali pás na tácky. Trvalo im to dva týždne. Po týždni sa pás o5 prestal točiť a tety spratávali tácky z vozíkov,

23.2. – žena bola svedkom kurióznej nehody na diaľnici. Osobné auto sa „schvalo“ do kontajnera neseného na kamióne. Nikomu sa nič nestalo. Strážni anjeli sa napracovali,

25.2. – boli sme pozrieť krstnú babku v domove seniorov. Ako vraví: Vegetujem si tu."Do týždňa sa presťahovala do iného hospicu bližšie k rodine,

28.2. – spievajú drozdy a po peróne sa prechádza somrák ovešaný plyšákmi. V kancli sú kolegovia pozitívne naladení... s Covid-19. Jar sa blíži,

Po stopách bobra na štrkoviskách. Uvidieť sa mi ho podarilo až na sklonku roka v derivačnom kanáli.

 

4.3. – fandíme našim hádzanárkam v súboji  proti Slovinkám. Baby v priateľskom zápase vyhrali, no v apríli v Chorvátsku sa nekvalifikovali na MS.  Verní však zostávame po celý rok aj našim domácim Čajkám, na rozdiel od iných, už bývalých, fanúšikov,

6.3. – odosielam prihlášky na strednú školu staršej dcérke,

12.3. – jediný krát sa tento rok s deťmi močím v aquaparku. Drahá fandí Čajkám na Federálnom pohári v Hradci Králové,

14.3. – otázka na dejepise ZŠ: „Čo je gestapo? Odpoveď: „Nemeckí cigáni“. Ďalšia otázka: Kde okrem Európy sa odohrávala 2.svetová vojna?“ Odpoveď: „Taliansko, Veľká Británia.“ Hodnotenie žiaka ponechám otvorené,

20.3. – mladšia dostala nový horský bicykel. Po týždni mením vadnú reťaz v predajni. Starý bicykel predám za 110Eur o pár dní neskôr nejakému nitrancovi,

26.3. – haluzím na dedičstve na Vinohradoch. Pálim staré haluze. Na urbári strávim kosením a strihaním viac dní, ale záhrada ma proste nemá rada. Buď niečo pokazím ja (strunovú kosačku) alebo ma zakaždým inzultuje nejaký bodavý hmyz,

 

28.3. – ráno mi zrušili vlak. Ráno o piatej vyšetrovanie samovraždy v Brestovanoch spôsobilo kolaps dôležitej trate. Naša ZSSK (Zúfalá Spoločnosť Slovenska) nie je schopná pružne reagovať (napr. náhradná doprava, obchádzka) a až o tri hodiny sa ako tak rozhýbala. Beriem preto do rúk vlastné kolečko a veziem dvoch pasažierov pozbieraných na  peróne. Hodiť sa pod vlak je hodne egoistické gesto,

3.4. – na oddelení máme nového päťdesiatročného kolegu (je z nás najstarší). V skúšobnej dobe bol odídený do preč. O mesiac odišiel dobrovoľne ďalší kolega, ktorý sa u nás dlho neohrial,

7.4. – baby na veľkonočných turnajoch. Tento rok staršia doniesla z basketu bronz,

13.4.  – šťastie sa podobá hodinkám. Čím je jednoduchšie, tým menej sa kazí,

20.4. – prileteli lastovičky. Na strome sa znova objavil kuvik a vedľa v byte aziatky,

22.4. – Čajky obhájili titul majstra Slovenska. Fan klub každej podaroval bielu ružu. Oslavy už nemali taký drajv ako dosiahnutie prvého titulu. Nenastalo ani spoločné foto a aj tú trochu šampusu mi rozliala hráčka,

26.4. – po dlhom handrkovaní odborov zo zamestnávateľom sa obe strany konečne dohodli na zvýšení platov max. o 7,15%. Inflácia je však dvojnásobná. Každá práca je na hovno, preto nám za ňu platia,

27.4. – vo verejnej doprave na seba narazili dva protipóly. S kolegom sme sedeli vedľa vyhraneného extro. Týpeček široký ako štrnásťročná Japonka so začínajúcou plešinkou. Najprv telefonoval, ale potom nám skočil do reči o meškaní vlakov. Potom, že už bude ticho. Vydržal to po Brunovce. „Viete, čo je to dedukcia?“ Skôr než som otvoril chlebárňu, si odpovedal sám. Ďalšiu otázku kvízu strelil za Hornou Stredou: „Viete, ktorá herečka sa dožila 95 rokov?“ To som potupne nevedel. „Mária Kráľovičová“ Konečne som doma vypadol z vlaku a umučený kolega si presadol,

2.5.  – o5 sa železnice postarali o rozruch, tentoraz globálny. Týpek sa pokúsil na stanici skočiť pod vlak, ale pohotový mladík skočil za ním a vytiahol ho. Vlak zranil oboch. O tri týždne vlaky zasa meškali. Dôvod? V inom vlaku nahlásená bomba,

4.5. – o rozruch lokálneho charakteru sa dnes postarala naša dcérka na prijímačkách na gympel. Prijímačky síce spravila, ale na prijatie v prvom kole body nestačili. Bola až kdesi 17. pod čiarou. Na odvolanie sa potom dostala,

9.5. – dcérka na ďalších prijímačkách na zdravotnú školu. Dala to ľavou zadnou, ale rodičia majú vyššie ambície a plány so svojou ratolesťou,

18.5. – za firemný tím „Pokrútené ráfiky“ točím prvé kilometre. Polovica tímu sa snažila ako cigán na poli dentálnej hygieny, ale nezdalo sa mi hlavne počítanie kilometrov v tabuľke. Tak sme sa aj umiestnili s 537km (takmer toľko som spravil len ja) na 8. mieste. No robím niečo pre svoje zdravie a kariérny postup. Možno,

19.5. – firemný deň „Všetci spolu“. Dojuchal som na bicykli, dal si cigánsku, koláčiky (bolo ich ako tropických dní v Nórsku) a odfrčal preč. Bubeníci z Compana Batucada sa veľmi nepredviedli. Jednak ich bolo ako prstov na ruke a druhak nechali skôr bubnovať hluché obecenstvo,

25.5. – cestovaním vo vlaku som zažil už všeličo. Dnes ma nadrbaný, bezzubý chalan treskol dlaňou po hlave. Zrovna som stál vo vlaku, s ktorým bežne nechodievam,

27.5. – u švagra na chate rúbeme drevo. To je ešte len príprava na prerábku, ktorá prebieha celý rok,

30.5. – totálne zatmenie v kancli. Vypadla elektrina,

5.6. – najčastejšia veta, ktorú počujem tento rok: „Za vzniknuté meškanie sa ospravedlňujeme“. Ak ju nepočujem minimálne 2x denne....

9.6. – drahej som objednal na chladné jarné večery overal v strihu vlka. Po 2 mesiacoch konečne z Číny prišiel. Dnes, keď je 20°C. Vytiahla ho až v októbri,

12.6. – na pedále bicykla som si zadovážil upínacie zarážky (tzv.kufre). Nie sú Shimano a po dvoch pádoch z bicykla som ich „uložil“. V starých som nastavil pružinu. V novembri som sa zasa odrbal na plášťoch,

14.6. – škatule sa hýbu a sedím v staronovej kancelárii. V októbri prišla organizačná zmena, takže je možné, že si dlho na jednom mieste neposedím,

17.6. – protiinflačný, predvolebný zásah vlády spôsobuje nevídané, trvalé akcie. 1L mlieka sa dá kúpiť za 52c, maslo za 1,39Eur, lacnejšie sú aj oriešky (na jeseň zmizli, aby sa pred Vianocami zjavili ako novinka za vyššiu cenu). Ale napr. pečivo si svoju cenu drží,

20.6. – za trocha stresujúcich okolností nám doručili novú sedačku. Objednali sme si ju v apríli na výstave nábytku v Nitre a dnes nastal neplánovane jej príchod. Firma  nedala vopred vedieť, len žena obdržala telefonát, že sa vezie. Našťastie sa mi podarilo zohnať za 25Eur odvoz starej do zberného dvora. Čakáme ešte na kresielko-ušiaka a kuchynský nábytok (prídu o mesiac),

25.6. – dievky upiekli nosič šťastia - vatikánsky koláč. Nikto nevie odkiaľ sa vzal a piecť sa môže iba raz za život. Pamätáte hru „Pošli korunu“? Podobný štýl pyramídovej hry,

27.6. – riaditeľ závodu prišiel so skvelým nápadom ako sprísniť dochádzku. Čítačky odpípnu čas iba v budove, kde pracujem. Ostatné sú zablokované. Takže nie len železnice sa meškaním vlakov postarajú o moju kondičku, ale aj firma,

3.7. - lekársky výskum urobil také pokroky, že napokon niet zdravého človeka,

15.7. – leto nám pomaly vrcholí. 33°C,

19.7. – bezdomovcovi som kúpil pivo. Nie žeby som mal záchvat altruizmu, ale blokoval pokladňu, pretože vratný lístok venoval charite a domáhal sa hrdzavého moku,

21.7. – v rámci kampane Do práce na bicykli som bol „náhodne“ vyžrebovaný a získal poukážku na 30Eur. Vo výzve som bol nedobrovoľne prihlásený. V tíme sa o5 polovica flákala s čistou 0,

26.7. – prerušený optický kábel znemožnil internet. Dievky sme naučili hrať žolíka. Kľudne nemusí ísť aj do konca roka,

31.7. – mením peňažnú inštitúciu. VÚB si berie poplatky sa každé prdnutie a nemienim platiť niekomu komu zverujem svoje peniaze. Prechod trval mesiac,

1.8. – okrúhle výročie. vo firme som 20 rokov,

10.8. – dávam sa veeeľmi pomaly na otužovanie. Púšťam si vlažnú vodu,

18.8. – ďalší ročník prevýchovného tábora. Zúčastnilo sa ho rekordný počet detí – 5. Opekačka pri Váhu, hry, ihriská, ZOO. Krstniatko sme na ihrisku ukonali a zaspávala mi na sedačke bicykla,

22.8. – programy v OneIPTV viac nefungujú ako fungujú. Márne sú moje reklamácie. Preto objednávam novú streamovaciu službu, ktorá nie je až tak úžernícka ako HBO alebo Netflix,

5.9. – v práčke prestalo fungovať čerpadlo. O desiatej večer vypúšťam vodu a pátram po príčine. V lopatkách čerpadla bol zaseknutý ozdobný kolík z mojej mikiny, 

22.9. – v našej práci nastáva veľká zmena. Šuškandy chodili už od leta, no oficiálne mejl prišiel dnes. Budem patriť pod chorvátsky tím a zmení sa čiastočne aj typ práce, resp. dizajnu. Povedal by som, že skrine pomaly končia a budeme robiť niečo iné,

26.9. – virtuálne stretnutie zamestnancov. Generál oficiálne oznámil, že práca z domu skončí vo februári budúceho roka. Bude iba 5 dní v prípade choroby a s čestným prehlásením. Ozvali sa komentáre typu: „To, že budem chodiť do roboty neprispeje k zníženiu uhlíkovej stopy“, či „Máme iné benefity?“. Ale aj „Znížte prechodné obdobie do Novembra“. Ja som si už v kancli zasa zvykol a podporujem návrat, pretože chodím zaskakovať za kolegov, na čo nemám stále čas. Som samozrejme v nemilosti ostatných. Po správe okamžite ľudia prestali chodiť do kanclu a sú doma koľko sa ešte dá,

29.9. – máme na návšteve indických kolegov. Zabávam ich s kolegom vo výrobe a v prototypovej dielni,

Predčasné parlamentné voľba vrátili Ficíliu o 4 roky s5.

4.10. – nie je mesiac, kedy náš štátny dopravca po koľajniciach neprekvapí. Dnes vlak meškal takmer hodinu. Dôvod? Chýbal ten najdôležitejší člen tímu – rušňovodič. Jeho prípoj meškal a nestihol prísť načas do práce,

11.10. – firma ruší Vianoce. Strašne chce byť multi-kulti a nakoľko nie každá kultúra slávi Božie narodenie, nebudeme ani my. K narodeninám som dostal darček v podobe paličky na bubon a bubna na basketbalovom zápase. Slabo som bubnoval, bo domáce prehrali so Španielkami,

15.10.- prvé a posledné hubárčenie. V košíku nesiem až jednu bedľu z Javorníkov,

20.10. – využívame kampaň Digitálny žiak a kupujem za 600Eur notebook pre dcérku. Musí byť na ňom jej meno a musí mať vytvorené majkrošrot konto. To zruším. Po dvoch týždňoch dramaticky klesla výdrž batérie na niečo vyše hodinu. Ako závislákovi na akčných hrách sa mi nechce pred vianočnými sviatkami HP šunku reklamovať, bo mám rozohranú akciu a do Vianoc ho neuvidím,

23.10. – jediné prechladnutie v roku trvajúce tri dni. Neviem, či mi pomáha akože otužovanie v podobe vlažnej vody, bicykel alebo vitamín D. Asi z každého rožku trošku,

27.10. – a o5 zmena na dvoch koľajach. Poobedňajší rýchlik prestáva čakať košický. Menej nadčasov, rýchlejší beh na stanicu,

 3.11. – náš domáci miláčik Tofi alias Susu, je falošne kotná. Tečú jej bradavky, má zápal a bolesti (hoci nepiští). Chodíme na injekcie a antibiotiká dostáva aj orálne. V prsných žľazách má i nezhubný nádor. Za cenu liečby by sme si obstarali aj 10 ďalších morčiat,

6.11. – sú dni, kedy si neviem vybrať obed. Stane sa taká kombinácia cvikle, zemiakov, slaniny...alebo nezvládnem skrotiť objednávkový systém. No dnes som si vybral šalát, ale popletená kuchárka mi naložila na tanier grilovaný syr,

10.11. – na dome máme nové schránky. Lenže nesedeli čísla schránok s číslami bytov. Domovník, jednoduchý to človek, zozbieral kľúče a schránky sa prečíslovali. Pri opätovnom rozdávaní kľúče, naše akosi neboli. Jeden nám dala suseda bývajúca nad nami a druhý sa našiel po pár dňoch u inej susedy,

14.11. – bicykle v servise. No len som prehliadol ponúkanú náhradu nových plášťov a máme širšie. Objednávam preto plášte, ktoré sme mali predtým až kdesi z Čiech. Aj to si musím pre ne ísť do Trnavy, lebo novinový stánok ich nechce prevziať pre veľký rozmer. Predražili sa riadne. Navyše ipt mi vŕzga kľuka alebo nejaký bazmek,

22.11. – do módy prišlo tejpovanie. Obe deti sa olepujú páskou, hoci ju ani nevedia aplikovať a nepotrebujú ju,

27.11. - dnes ma Zúfala Spoločnosť Slovenska inzultovala. Pri nastupovaní som si udrel holennú kosť o schod. Holt, už mi není dvacet let, už mi není ani 35,

30.11. – každoročné školenie „neber úplatky“ (ani drogy). Kiežby by mi ich niekto ponúkal. Kolega dokonca musel všimné vrátiť predajcovi. Vzorku,

2.12. - mením plášte na oboch bicykloch. Nepoužité dávam na inzerát, ale najskôr skončia na svokrovom bicykli. Napadol prvý sneh,

6.12. - sneženie nám urobilo pravú Mikulášsku náladu. Na stole v kancli ma čakalo jedno kokosové ferero. Drahá si zasadila kávové semiačka,

 

11.12. - železnica a ja tiež si sľubujem od nového grafikonu presnejšie odchody vlakov. Cestovný poriadok v našej krajine však slúži len ako inšpirácia, nie záväzok. Ranný vlak chodí ešte horšie ako predtým (hoci nečaká na žiadny spoj). Poobede je snaha chodiť na čas. Aspoň mám väčšiu vatu,

12.12. - na vystúpení súkromnej tanečnej školy. Tlieskame tej najstaršej a najťažšej účinkujúcej. Žena mala kultúrne vyžitie obohatené grgajúcim prasaťom vedľa, ja neposedným faganom,

17.12. - vianočné trhy vo Viedni. Viac sme sa nacestovali ako meditovali nad punčom a klobáskou. Punč pri radnici chutil vo vianočnom mestečku ako malinovka. To varené víno, ktoré mala staršia dcéra malo už grády. Ani mi ho nechceli pre ňu predať. Na pamiatku sme si odniesli hrnček. No chýbal mi tam akýsi duch Vianoc. Nebola ani živá hudba. Ľudia sa len akosi motali. Efektné boli žižy a klzisko, ktoré nebolo oválne, ale rôzne prepletené,

Strom zamilovaných a mega vianočné gule na námestí Márie Terézie.

 

18.12. - vianočné trhy v jedálni firmy. Vyzdvihol som si objednané klobásky, kopol do seba nealko punč a mohol ísť. Tento rok som sa dobrého vínka z Moravy nedočkal,

19.12. - svokor mal so susedom vianočnú podplotovicu. Video, ako premáha silu páleného pomocou kotla koluje rodinou,

22.12. - pred obedom ideme kupovať vianočný stromček. Tento rok bol výber skromný, ale hneď sme krásavca objavili. Zarazili ma kolóny áut v centre, na parkoviskách obchodov. Ešte som toľko ľudí nezažil. A to je všetko vďaka inflácii drahšie. Na domácom parkovisku čakám, kým sa uvoľní miesto,

25.12. - sú síce Vianoce, no vody je ako na Veľkú noc. Vytopilo nám pivnice. Relatívne nové potrubie, 4-5 ročné, nevydržalo a ráno praskol spoj. Ešteže suseda prišla z nočnej. Ktovie ako dlho by tam voda striekala, keď ľudia nejdú ráno do roboty,

31.12. - tradičný výstup na Marhát. Tentoraz bola hmla. Sopel prekročil hranicu 150tis.odkrutenych kilometrov,

Cyklododatok: na bicykli som spravil tento rok  viac ako 4700km  (najviac na Treku 2, 200km na gréckom Orient a 47km na horskom Dema).  Kamarát mi to spočítal na 13km denne, čo je okruh okolo Sĺňavy. „No, Sagan z teba nebude“, skonštatoval. Keď si to prerátam na čas pri priemernej rýchlosti 20km/h, za riadidlami som strávil 230h. Už aj tá riť si zvykla.

Kam ma cyklohaluzenie ďalší rok zavedie?